Výkon v pracovnom živote a naše (životné) potreby

PhDr. Denisa Maderová


Ak pracujete s nastavením na výkon a s vytrvalým cieľom pracovať, zarobiť a byť úspešný, je veľmi ťažké odhadnúť, či ide o vaše prirodzené potreby, primeranú výkonnosť, ktorá je v súlade s vašim organizmom, jeho metabolizmom, či mierou homeostázy v tele alebo ide o kompenzáciu, t.j. snaženie sa nad limit svojich možností. Prekročenie hranice a výkon nad limit našich možností sa spočiatku prejavuje veľmi jemnými signálmi tela.

pracovny vykon

Napríklad, ak potrebujete ísť na toaletu pri sústredenej práci s počítačom, poviete si: „Ešte toto dokončím.“ Alebo vás bolia oči, cítite únavu, začínajú vás bolieť od sedenia kríže alebo vám tuhne krčná chrbtica, stále to nestačí na zmenu. Tak isto k tomu patria prejavy, ktoré však vôbec nevnímame, pretože sú automatické, a to je dýchanie. Pri silne sústredenom myslení bežne zadržiavame dych, ostávame v nádychu a nevydýchneme. Zadržiavanie dychu a plytké dýchanie je základom všetkých úzkostných a panických stavov, pretože pri ňom dochádza k nedostatočnému okysličeniu mozgu, k zníženej schopnosti koncentrácie a schopnosti udržať si v tele rovnováhu. Naše telo má pri dlhodobo vystupňovaných a potlačovaných emóciách spôsobených primárne fyzickými a psychickými potrebami, problém tieto emócie (úzkosť, strach, hnev, bezmocnosť a pod.) ustáť.

Položme si otázku. Riadi racionálne myslenie moje dýchanie? Alebo je dýchanie pre mňa prirodzená autonómna regulácia tela, ktorá je k životu bezpodmienečne dôležitá a nezávisí od mojej vôle, racionálnej kontroly a uvažovania?

Deti, na rozdiel od nás dospelých, majú spontánne reakcie a vedia čo potrebujú. Ak dieťa dlhší čas sedí, začne sa vykrúcať. Potom začne poskakovať, potrebuje pohyb. Rodičia a neskôr iné sociálne prostredie mu tento pohyb začnú výchovne obmedzovať. Deti musia vydržať sedieť, v škole sa hodnotí najlepší žiak. Nepovažuje sa za dobrého ten, ktorý zaostáva, je pomalý, či nemá logické uvažovanie. Emocionálne prejavujúce sa deti sú považované za slabšie. Podobné výchovné stratégie používajú aj rodičia. Aby docielili to, čo od detí chcú, za čo sú na seba často hrdí.

Otázkou je, v čom sme my dospelí rozdielni? My tak isto cítime, že už v práci dlho sedíme bez pohybu. No práca nepustí. V práci ostávame nad limit pracovnej doby, pracujeme do noci, pretože dobrý výkon v práci znamená, že som dobrý. Sme dobre a slušne vychovaní k pracovitosti.

Naše telo však nie sú iba rozumové schopnosti a silné mentálne nastavenie človeka na výkon. V našom tele majú svoje významné miesto aj emócie.


Či sa nám to páči alebo nie, faktom je, že naše telo ovládajú prevažne potreby a s nimi spojené emócie. Ak ich nevnímame alebo nechceme prežívať, ale chceme ich racionálne potlačiť alebo vytesniť, telo sa vzbúri. Je treba si uvedomiť, že emócie majú veľký význam pre schopnosť cítenia, schopnosť empatie, či porozumenia. Netýka sa to iba citu vo vzťahu k iným, ale taktiež vo vzťahu k sebe samému. Pokiaľ k sebe nepristupujeme s citom, úctou, ba aj s pokorou, emócie urobia v tele poriadne divadlo. Vystupňované emócie nie je možné racionálne kontrolovať či potlačiť. Môžeme ich iba akceptovať, potreby z nich vplývajúce naplniť. Vedome ich ale môžeme regulovať, a to prostredníctvom vedomého dýchania, ktoré pomáha telu dosiahnuť homeostázu – rovnováhu. Rovnako si však potrebujeme uvedomiť mieru kompenzácie a prísť na príčinu vystupňovaného emocionálneho stavu. Aby sme ju mohli odstrániť. Vystupňované emócie znamenajú extrém a nerovnováhu. Z psychosomatického hľadiska sa emócie nachádzajú v tele, cítime ich v oblasti srdca a v mieste, kde dýchame. Prostredníctvom dychu sme schopní ich precítiť. Fyziologicky je naša hlava („rozum“) menšia, ako ostatná časť tela a hrudník, kde sa nachádzajú emócie. Preto emócie a hlavne naše potreby, ktoré cítime prevažne v tele, vyžadujú našu pozornosť a rešpekt. To platí pre nás všetkých.

Tento odborný blog napísala PhDr. Denisa Maderová

Psychologické a terapeutické centrum Sunrise, centrum psychosomatiky a celostnej medicíny

 


PhDr. Denisa Maderová

Klinická psychologička a psychoterapeutka (psychoterapia zameraná na telo – Biodynamická terapeutická škola). V praxi sa venuje diagnostike a terapii psychosomatických ochorení, ochoreniam spôsobeným stresom a psychickou traumatizáciou v ranom detstve. Vedie kurzy a zážitkové skupiny zamerané na terapiu raných psychotraumatických zranení a osobnostný rast, skupiny kreatívneho pohybu a tanca, uvoľňujúcich cvičení a terapeutických masáží, ktoré podporujú sebavyjadrenie, spontánnosť a vnútornú silu. Vo svojom prístupe vníma človeka ako celok jeho tela a duše. Vychádza z princípov a terapeutických postupov podľa biodynamickej psychológie a psychoterapie zameranej na telo. Zaujíma sa a študuje Tradičnú čínsku medicínu, preto tak ako v diagnostike, aj v terapii považuje za dôležité prepájať západnú medicínu s celostnou medicínou.