Aký vplyv môže mať výchova na osobnosť dieťaťa, na jeho spontánnosť, sebavyjadrenie a primárne potreby

PhDr. Denisa Maderová


Dieťa má prirodzené a spontánne inštinkty, s ktorými sa narodí. Tie v ňom môžu potlačiť ako prví rodičia a neskôr sociálne prostredie v ktorom vyrastá. A to necitlivou alebo neakceptujúcou výchovou. Stáva sa to hlavne vtedy, ak rodič vedome alebo aj nevedome nerešpektuje základné fyziologické a psychické potreby svojho dieťaťa. Výchova tak môže byť pre dieťa neempatická, autoritatívna alebo až mocenská. Dieťa pritom prežíva pocity viny, pocity hanby, strach z opustenia, bojí sa, že stratí lásku svojho rodiča.

Ak sa dieťa necíti prijímané, necíti sa byť v bezpečí, nie je akceptované také aké je a podporované rodičmi v jeho autonómii a v individualite, môže sa cítiť nemilované alebo aj nechcené. Toto najcitlivejšie obdobie pre vznik psychotraumatického zranenia začína počatím a trvá minimálne do obdobia 6.rokov života dieťaťa. U dieťaťa tak ľahko môže dôjsť k zraneniu, ktoré podporí vznik psychotraumy, ak sa traumatizácia často opakuje a trvá dlhšie obdobie. Ku psychickej traume môže dôjsť aj v prípade, ak rodičia nemajú zámer svojmu dieťaťu vedome ublížiť, no presadzujú si vo výchove svoje subjektívne názory a presvedčenia o potrebách, ktoré má mať dieťa bez toho, aby ho počúvali, alebo brali vážne.

Jednoduchým príkladom prirodzených potrieb detí je napríklad spontánnosť a pohyb. Deti bežne nevydržia sedieť dlho a začnú sa otáčať, neskôr poskakovať. Pohybom sa zbavujú nahromadeného vnútorného napätia, čím sa uvoľnia ich svaly a kosti. Spontánny pohyb je častokrát z výchovného hľadiska nie vždy žiadúci. Pre deti niekedy až nebezpečný. Preto musíme svoje deti výchovne usmerňovať, aby si neublížili. Ak však dieťa usmerňujeme prevažne príkazmi či zákazmi, bez vysvetlenia a tolerancie jeho pocitov hnevu, smútku alebo bezmocnosti, ktorú vzhľadom k jeho veku nevie vedome regulovať, môžeme u neho podporiť traumatizáciu a potlačiť jeho prirodzené sebavyjadrenie. Potlačenie emócií sa neskôr obráti proti dieťaťu tak, že sa naučí autoritám prispôsobovať a podriadiť sa na úkor seba. Bude menej priebojné a nebude si veriť. Ak naopak dieťaťu pri každom hneve a vzdore vyhovieme, naučí sa svoj hnev kompenzovať a vynúti si mocou to, čo potrebuje. Niekedy je veľmi ťažké nájsť správnu mieru a rovnováhu medzi bezpodmienečnou akceptáciou dieťaťa a stavaním hraníc. Tie by mali byť síce pevné, no s dostatočným citom. S rešpektom a akceptáciou prežívaného smútku, či hnevu dieťaťa, ktoré prežíva vtedy, ak niečo čo si veľmi želá, nedosiahne. Rodič mu to preto potrebuje dostatočne vysvetliť. Napríklad ak povie:“ Viem, že sa hneváš, no nemôžeš ísť cez cestu sám. Ešte si malý, ublížil by si si. Keď budeš väčší, budeš chodiť aj sám. No môžeš sa preto teraz na mňa hnevať.“

Na záver môžeme dodať, že všetky naše potlačené emócie a vnútorné nahromadené napätia, konflikty, ale aj kompenzačné mechanizmy sa neskôr manifestujú v držaní nášho tela alebo prejavom bolesti určitej časti (segmentu) tela. Tá má vždy svoj dôležitý psychosomatický význam.

Tento odborný blog napísala PhDr. Denisa Maderová

Psychologické a terapeutické centrum Sunrise, centrum psychosomatiky a celostnej medicíny


PhDr. Denisa Maderová

Klinická psychologička a psychoterapeutka (psychoterapia zameraná na telo – Biodynamická terapeutická škola). V praxi sa venuje diagnostike a terapii psychosomatických ochorení, ochoreniam spôsobeným stresom a psychickou traumatizáciou v ranom detstve. Vedie kurzy a zážitkové skupiny zamerané na terapiu raných psychotraumatických zranení a osobnostný rast, skupiny kreatívneho pohybu a tanca, uvoľňujúcich cvičení a terapeutických masáží, ktoré podporujú sebavyjadrenie, spontánnosť a vnútornú silu. Vo svojom prístupe vníma človeka ako celok jeho tela a duše. Vychádza z princípov a terapeutických postupov podľa biodynamickej psychológie a psychoterapie zameranej na telo. Zaujíma sa a študuje Tradičnú čínsku medicínu, preto tak ako v diagnostike, aj v terapii považuje za dôležité prepájať západnú medicínu s celostnou medicínou