Ako môžeme ovplyvniť, či správne regulovať hnev a bezmocnosť?

hDr. Denisa Maderová


Hnev považujeme za pozitívu emóciu pokiaľ je vyjadrený opodstatnene a má reálne príčiny. Hnevom vyjadrujeme svoj nesúhlas so situáciou, ktorú prežívame. Stanovujeme si tak hranice, vyhraňujeme si svoj priestor. Hnev ako všetky emócie považujeme za prirodzený inštinkt. Za obrannú reakciu tela, pud sebazáchovy. Pomáha nám vyjadriť sa, obhájiť sa a tiež brániť. Pokiaľ je však hnev neopodstatnený a hneváme sa na niekoho alebo na niečo, čo nemôžeme zmeniť, nie je skutočným hnevom, ale pocitom bezmocnosti.

Slovo bezmocnosť tvoria dve slová. Slovo „bez“ a slovo „moc“. Doslovne to znamená: „nemám moc niečo zmeniť“. Situácia, ku ktorej pri prežívaní pocitu bezmocnosti dochádza často nevieme zmeniť. Myslíme si však, že sme v práve. Človek, ktorý je bezmocný si realitu neuvedomuje alebo ju nevie objektívne správne vyhodnotiť. A to preto, lebo ju nevie prijať, pretože ju nemôže v skutočnosti zmeniť. Cíti sa tak potom zúfalý, prežíva výrazné pocity úzkosti, ktoré však nepramenia zo strachu, ale z pocitu bezmocnosti. Môže sa pritom cítiť aj ponížený alebo ukrivdený.

Je dôležité zdôrazniť, že bezmocnosť je emócia, ktorá je ničivá a deštruktívna. Väčšinou k nej nemáme správnu sebareflexiu a pochopenie, je ťažké ju v tele regulovať. Vyžaduje si vyšší, až duchovný aspekt pohľadu na seba a na situáciu v ktorej sme sa ocitli. Potrebujeme vtedy doslova skloniť hlavu a odstúpiť.

Bezmocnosť je silná emócia podobne prežívaná ako hnev alebo ako pocit úzkosti. Je veľmi intenzívna a pri jej regulácii si vyžaduje vedomú mentálnu prácu spojenú so sebareflexiou a sebakontrolou. Taktiež aktívnu prácu s dychom a to presnejšie s výdychom, ktorý smerujeme od hlavy smerom dole, do tela. Výdych má v psychoterapii zameranej na telo relaxačný účinok. Psychiku harmonizuje, upokojuje a stabilizuje rozvírené emócie.

Pri prežívaní bezmocnosti je dôležité pozrieť sa na seba pravdivo a odpovedať si na otázku: Prečo sa hnevám? Je dôležité si uvedomiť, že v situácii ktorú prežívame, chceme mať kontrolu a moc. Vyrovnanie sa s bezmocnosťou v praxi znamená prijať, dobrovoľne sa vzdať, ustúpiť, odstúpiť. Nechať tak. Týka sa nášho ega a jeho sily. Preto je dôležitá sebareflexia a porozumenie svojim vnútorným pohnútkam. Potrebujeme svoje ego utíšiť a upokojiť v jeho aktuálne prežívanej potrebe po moci. Tiež je potrebné si uvedomiť, že situácia, ktorú  prežívame a sme pri nej bezmocní, nemusí byť pre nás až taká zlá. Platí v nej univerzálny princíp či pravidlo, že niekedy nám nie je niečo, čo si želáme, súdené. To zároveň nemusí byť pre nás nevýhodné a zlé, hoci si veľmi želáme to dosiahnuť.

Porozumieť bezmocnosti si vyžaduje čas a odstup. To neznamená, že naše želania nemôžeme naplniť v budúcnosti a že musíme na ne rezignovať.

Odstúpiť znamenám dať čas a priestor. Pozrieť sa na situáciu takpovediac zvonku a  inak. Pretože ju môžeme v zápale emócií často prežívať veľmi subjektívne. Objektívne sme vtedy málo schopní posúdiť jej závažnosť a aj nebezpečenstvo.

V prípade prežívania bezmocnosti je dôležité správne dýchať. Nadýchnuť sa pomaly a rovnakým tempom dlhšie vydýchnuť. Emócie môžeme aj predýchavať, zakričať si, buchnúť do vankúša, ísť si zabehať. Potrebujeme ju nechať prúdiť v tele alebo z tela von. Potrebujeme dych a emócie nechať plynúť. Nedržať ich, neškrtiť, čo súvisí aj so situáciou, ktorú nechceme pustiť, nechceme sa jej vzdať. Vzdať sa môže znamenať aj prehru. V tomto prípade však platí príslovie: „ Múdrejší ustúpi.“

Majte na pamäti, že žiadna emócia v tele nevydrží dlho. Tak, ako sme ju do tela pustili, musíme ju nechať aj odísť. Bezmocnosť však môže trvať dlhšie než iné emócie. Sebareflexia a pokora, nie poníženie, nám ju môžu pomôcť zvládnuť a ustáť.

Potrebujeme si preto dovoliť slobodný priestor tak ako sebe, aj niekomu inému. Nesmieme svojou mocou brániť a škrtiť nasilu seba a svoje telo a za každú cenu držať situáciu pod kontrolou. Inak môžeme v bezmocnosti spôsobiť najviac bolesti a škody nielen sebe, ale i iným.

Je treba mať na mysli fakt, že človek, ktorý je bezmocný je schopný i zabiť. A to preto, lebo je zúfalý. Môže prežívať veľké pocity krivdy a ublíženia, ktoré zvyčajne nesúvisia so situáciou v ktorej sa momentálne nachádza. On si to však v tom momente neuvedomuje. Môže to byť situácia prežitej a opakovane prežívanej traumy, ktorú zažíval za podobných okolností niekedy, keď bol omnoho menší a naozaj bezmocný. Pocit prežívanej bezmocnosti a krivdy vo väčšine prípadov súvisí s detstvom a s autoritami, s osobami nám najbližšími.

Tento odborný blog napísala PhDr. Denisa Maderová

Psychologické a terapeutické centrum Sunrise, centrum psychosomatiky a celostnej medicíny


PhDr. Denisa Maderová

Klinická psychologička a psychoterapeutka (psychoterapia zameraná na telo – Biodynamická terapeutická škola). V praxi sa venuje diagnostike a terapii psychosomatických ochorení, ochoreniam spôsobeným stresom a psychickou traumatizáciou v ranom detstve. Vedie kurzy a zážitkové skupiny zamerané na terapiu raných psychotraumatických zranení a osobnostný rast, skupiny kreatívneho pohybu a tanca, uvoľňujúcich cvičení a terapeutických masáží, ktoré podporujú sebavyjadrenie, spontánnosť a vnútornú silu. Vo svojom prístupe vníma človeka ako celok jeho tela a duše. Vychádza z princípov a terapeutických postupov podľa biodynamickej psychológie a psychoterapie zameranej na telo. Zaujíma sa a študuje Tradičnú čínsku medicínu, preto tak ako v diagnostike, aj v terapii považuje za dôležité prepájať západnú medicínu s celostnou medicínou.

 

 

Mohlo by Vás zaujímať

Ľudia, ktorí čítali tento článok tiež ich zaujímalo.